Umelá inteligencia ako dôverník: Kde sa nastavujú hranice etiky
Umelá inteligencia už nie je len nástroj. Pre mnohých mladých je niekým, komu píšu, keď je najhoršie. V čase úzkosti a osamelosti nehľadajú odpovede, ale pocit, že ich niekto počuje. Keď sa technológia mení na vzťah, vynára sa otázka: Čo nám to hovorí o svete, v ktorom mladí ľudia žijú?
Umelá inteligencia (AI) sa v posledných rokoch stáva prirodzenou súčasťou každodenného života mladých ľudí. Popri vzdelávaní, zábave či komunikácii čoraz výraznejšie vstupuje aj do oblasti duševného zdravia. To, čo bolo donedávna doménou medziľudských vzťahov, sa dnes v určitých prípadoch presúva do interakcie s technológiou.
Súčasná generácia študentov čelí bezprecedentnému tlaku, od extrémnych akademických nárokov až po neistotu ohľadom budúcej kariéry, čo vedie k alarmujúcemu nárastu stresu a prejavov úzkosti. Tradičné formy psychologickej pomoci sú pritom často limitované dlhými čakacími dobami, vysokými nákladmi a pretrvávajúcou sociálnou stigmou. Do popredia sa preto dostáva nový digitálny spojenec, a to AI.
Dáta z praxe organizácie IPčko ukazujú, že AI už nie je len doplnkovým nástrojom, ale aktívnym aktérom v procese hľadania pomoci. V roku 2025 sa téma AI objavila v 2 517 kontaktoch, pričom mladí ľudia ju často využívajú ako priateľa, psychológa alebo ako spôsob zvládania osamelosti. Tento trend otvára zásadné otázky pre psychológiu, napríklad o povahe vzťahu, dôvere, regulácii emócií aj hraniciach pomoci.
Hosť: PaedDr. Zuzana Juráneková, MBA. – výkonná riaditeľka IPčka, ktorá sa venuje témam radikalizácie a mobilizácie k násiliu, fenoménom internetu a vplyvu AI na život mladých ľudí. Vzdeláva prvolíniových pracovníkov v oblasti radikalizácie a je spoluautorkou metodickej príručky pre prvolíniových pracovníkov zameranej na túto tému.
PaedDr. Zuzana Juráneková, MBA.
AI ako vstupná brána k duševnému zdraviu
AI sa pre moderného študenta stáva prvou líniou podpory a dôležitým „vstupným bodom“ k systému starostlivosti o duševné zdravie. Dostupnosť tradičnej „offline“ či „face-to-face“ psychoterapie je často obmedzená, hoci ide o účinnú formu pomoci, sprevádzanú nepríjemnosťami ako stigma, dlhé čakanie či finančné bariéry. AI chatboty tieto prekážky prekonávajú nepretržitou dostupnosťou 24/7 a prísľubom anonymity, čo je kľúčové najmä pre dospievajúcich, ktorí prežívajú úzkosť v izolácii a obávajú sa hodnotenia okolia.
AI pritom nefunguje len ako zdroj informácií, ale aj ako efektívny „partner“ v momentoch akútnej úzkosti alebo paniky, keď je ďalšie stretnutie so psychológom vzdialené niekoľko dní. Chatboty tak môžu slúžiť ako forma psychologickej prvej pomoci, ktorá dokáže analyzovať emócie v reálnom čase a v prípade krízy nasmerovať používateľa na odbornú pomoc alebo krízové linky.
Zistenia z praxe IPčka naznačujú, že AI čoraz častejšie funguje ako prvý kontakt s pomocou. Podľa PaedDr. Zuzany Juránekovej, MBA. ju mladí ľudia využívajú najmä v situáciách osamelosti (17,2 %) alebo ako náhradu sociálneho kontaktu v podobe priateľa (16,4 %). V 15,3 % prípadov ju vnímajú ako psychológa, ktorému zverujú svoje úzkosti či krízové situácie. Tento posun naznačuje, že AI už neplní len informačnú funkciu, ale vstupuje aj do oblasti emocionálneho prežívania a vzťahov. Ako upozorňuje Juráneková, „AI už nie je okrajovým nástrojom, ale aktívnym aktérom v tom, ako mladí ľudia hľadajú pomoc“.
Rastúci význam AI potvrdzujú aj aktuálne štatistiky. Výskumy naznačujú, že až štvrtina dospievajúcich sa už obrátila na chatboty so žiadosťou o podporu v oblasti duševného zdravia (YEF, 2025). Pre mnohých je digitálny rozhovor prirodzenejším prvým krokom než osobná návšteva ambulancie, pričom až 93 % používateľov uvádza, že im AI poskytla užitočnú radu v momente, keď sa cítili smutní alebo nervózni.
AI ako „môj parťák“
V náročných obdobiach nadobúda AI pre mnohých študentov podobu virtuálneho spoločníka, ktorý je vždy nablízku. Tento fenomén súvisí s prirodzenou tendenciou k antropomorfizácii, teda pripisovaniu ľudských vlastností neživým entitám. Študenti tak pri interakcii s AI uplatňujú podobné sociálne pravidlá ako v medziľudskej komunikácii, čo umožňuje vytváranie emocionálne významného puta. AI už nie je vnímaná len ako nástroj, ale čoraz viac ako vzťahový objekt. Mladí ľudia ju opisujú ako niekoho, s kým môžu zdieľať emócie, tráviť čas či vytvárať pocit blízkosti. V niektorých prípadoch dokonca nadobúda podobu romantického partnera (8,9 %), podľa štatistík kontaktov na linkách pomoci.
Zároveň sa ukazuje aj rizikovejšia rovina. AI vstupuje do priestoru, ktorý bol doteraz prirodzene ľudský, konkrétne do oblasti vzťahu, porozumenia a sprevádzania. Okrem roly „psychológa“ sa objavuje aj ako informačná autorita (12 %), čo poukazuje na vysokú mieru dôvery bez kritického overovania (Juráneková, 2026). AI môže krátkodobo pomáhať regulovať emócie, umožňuje ventilovať napätie, pomenovať prežívanie a priniesť úľavu. Riziko však vzniká v momente, keď sa stane hlavným alebo jediným priestorom pre spracovanie emócií, čo môže oslabovať schopnosť zvládať ich v reálnych vzťahoch.
Z psychologického hľadiska ide o zásadný posun. Mladí ľudia si vytvárajú vzťahovú väzbu na entitu, ktorá síce simuluje porozumenie, no nie je schopná reciprocity, zodpovednosti ani autentického prežívania. To zároveň otvára otázku, čo znamená „byť pochopený“ v prostredí, kde porozumenie nemusí byť viazané na reálnu skúsenosť.
Tento vývoj prináša aj etické výzvy. Problematické je najmä využívanie AI v situáciách vyžadujúcich odbornú intervenciu, napríklad pri úzkostiach, sebapoškodzovaní či krízových stavoch. AI nedokáže plnohodnotne vyhodnotiť riziko ani niesť zodpovednosť za svoje odporúčania. Otvára sa aj otázka ochrany súkromia, keďže používatelia zdieľajú citlivé údaje bez jasného povedomia o ich spracovaní.
Potreby mladých ľudí
Popularita AI neodhaľuje len technologický trend, ale poukazuje na hlbšie psychologické potreby mladých ľudí. Ako uvádza Juráneková, „nehľadajú primárne technológiu, ale porozumenie, dostupnosť a bezpečný priestor bez hodnotenia“.
AI poskytuje okamžitú reakciu, nepretržitú dostupnosť a možnosť otvorene hovoriť bez obáv, čím reflektuje potrebu prijatia a bezpečia. Zároveň reaguje aj na potrebu orientácie v komplexnom svete, t. z. ponúka odpovede, uistenie a pomoc pri porozumení vlastnému prežívaniu. Ide však skôr o simuláciu naplnenia týchto potrieb než o ich skutočné uspokojenie.
V tomto kontexte možno AI vnímať ako „zrkadlo“ nenaplnených potrieb, poukazuje na absenciu bezpečného priestoru, dostupnej pomoci a kvalitných medziľudských vzťahov.
Z pohľadu základných psychologických potrieb ide najmä o potrebu bezpečia, lásky a spolupatričnosti. AI ich dokáže čiastočne simulovať, ponúka dostupnosť, reakciu a pocit prijatia, no bez skutočnej reciprocity a autenticity. Preto nenahrádza reálne vzťahy, ktoré sú pre zdravé fungovanie nevyhnutné.
AI nás pozná „najlepšie“
S rastúcim využívaním AI sa otvára aj otázka, do akej miery dokáže človeka skutočne poznať. Na základe dát a jazykových vzorcov vie AI presne reagovať na prežívanie, pomenovať emócie či ponúknuť riešenia (Zhang et al., 2022). Mnohým mladým ľuďom tak môže pripadať, že im rozumie lepšie než ich okolie, pričom až 93 % používateľov považuje jej rady za užitočné (Giray, 2024).
Ako však upozorňuje Juráneková, nejde o skutočné porozumenie, ale o jeho jazykovú simuláciu. To, čo pôsobí ako hlboké pochopenie, je výsledkom spracovania dát, nie autentického prežívania.
Tým sa ešte viac zvýrazňujú etické otázky. AI nedokáže niesť zodpovednosť, vyhodnotiť riziko v plnom kontexte ani adekvátne zasiahnuť v krízovej situácii. Výskumy poukazujú aj na zlyhania chatbotov pri rozpoznávaní suicidálnych úmyslov (Khan & Javed, 2022; Menon & Vijayakumar, 2023).
Preto je dôležité rozlišovať medzi pocitom porozumenia a skutočným, bezpečným vzťahom. AI možno chápať ako zrkadlo, ktoré poukazuje na nedostatok dostupnej pomoci a bezpečných priestorov. Štatistiky ukazujú, že takmer 40% dospievajúcich s psychickými problémami nedostáva odbornú pomoc, čo ich vedie k hľadaniu digitálnych alternatív (Siliezar, 2025).
AI mení spôsob, akým mladí ľudia prežívajú vzťahy, hľadajú pomoc a rozumejú sami sebe. Napriek technologickému pokroku však zostáva kľúčové to, čo nedokáže plnohodnotne nahradiť – bezpečný ľudský vzťah, skutočné porozumenie a zdieľané prežívanie.
Najväčšou výzvou súčasnosti je naučiť sa rozlišovať medzi pocitom porozumenia, ktorý technológia dokáže presvedčivo simulovať a skutočným porozumením, ktoré vzniká len v medziľudskom kontakte.
Zdroje
Alfano, L., Malcotti, I., & Ciliberti, R. (2023). Psychotherapy, Artificial Intelligence and Adolescents: ethical aspects. PubMed, 64(4), E438–E442. https://doi.org/10.15167/2421-4248/jpmh2023.64.4.3135
Derzsi-Horváth, M., Bánfai-Csonka, H., Masa, A., Bánfai, B., Kívés, Z., Szabó, A., & Deutsch, K. (2024). Mental Health among Adolescents Attending Different School Types – First Result from a Longitudinal Study. International Journal of Instruction, 17(2), 481–496. https://doi.org/10.29333/iji.2024.17227a
Epley, N., Waytz, A., & Cacioppo, J. T. (2007). On seeing human: A three-factor theory of anthropomorphism. Psychological Review, 114(4), 864–886. https://doi.org/10.1037/0033-295x.114.4.864
Gellisch, M., Olk, B., Schäfer, T., & Brand-Saberi, B. (2024). Unraveling psychological burden: The interplay of socio-economic status, anxiety sensitivity, intolerance of uncertainty, and stress in first-year medical students. BMC Medical Education, 24(1), 945. https://doi.org/10.1186/s12909-024-05924-y
Giray, L. (2024). Cases of using ChatGPT as a mental health and psychological support tool. Journal of Consumer Health on the Internet, 29(1), 29–48. https://doi.org/10.1080/15398285.2024.2442374
Go, E., & Sundar, S. S. (2019). Humanizing chatbots: The effects of visual, identity and conversational cues on humanness perceptions. Computers in Human Behavior, 97, 304–316. https://doi.org/10.1016/j.chb.2019.01.020
Khan, N. Z., & Javed, M. A. (2022). Use of Artificial Intelligence-Based Strategies for Assessing Suicidal Behavior and Mental Illness: A literature review. Cureus, 14(7), e27225. https://doi.org/10.7759/cureus.27225
Menon, V., & Vijayakumar, L. (2023). Artificial intelligence-based approaches for suicide prediction: Hope or hype? Asian Journal of Psychiatry, 88, 103728. https://doi.org/10.1016/j.ajp.2023.103728
Nurhasan, N., Binar, K., Suprapto, N., & Ardha, M. A. A. (2022). Artificial intelligence research during COVID-19 pandemic: Contributed to future education. International Journal of Instruction, 15(3), 229–248. https://doi.org/10.29333/iji.2022.15313a
Siliezar, J. (2025, November 18). One in eight adolescents and young adults use AI chatbots for mental health advice. Brown University School of Public Health. https://sph.brown.edu/news/2025-11-18/teens-ai-chatbots
Youth Endowment Fund. (2025). One in four teens turn to AI chatbots for mental health support, study finds. https://youthendowmentfund.org.uk/news/one-in-four-teens-turn-to-ai-chatbots-for-mental-health-support-study-finds/
Zhang, T., Schoene, A. M., Ji, S., & Ananiadou, S. (2022). Natural language processing applied to mental illness detection: a narrative review. Npj Digital Medicine, 5(1). https://doi.org/10.1038/s41746-022-00589-7
